Celé kopy životopisov, najmä ak sa počítajú na stovky, nemôže ani ten najlepší personalista všetky prečítať, nie ešte reálne vyhodnotiť. Potom nastupuje výber, podľa „dôležitých a všeobecne platných pravidiel". Ktoré to sú? Napríklad to, ako má životopis vyzerať. Ktorý údaj má byť ako prvý, ktorý záznam má byť vyznačený boldom (hrubo vyznačené písmo), aby na to prednostne padol zrak, v akom poradí sa majú uvádzať roky praxe – či posledné zamestnanie má byť na začiatku a prvé na konci, alebo naopak? Toto sú samozrejme len niektoré z množstva požiadaviek, na ktoré zodpovední kladú dôraz pri správne napísanom životopise. O čo väčšiu hodnotu má takto napísaný životopis? Ktoré z týchto pravidiel hovorí o kvalite človeka z ľudskej stránky, či je skutočný odborník vo svojom fachu? Z čoho sa dá vyčítať, že uchádzač, ktorý nenapíše životopis, žiadosť a dnes už neodmysliteľný motivačný list podľa šablóny, nie je zameraný na dosiahnutie absolútneho produktu vo svojej práci? Tento človek sa možno viac sústredí na to, čo chce robiť, čo treba robiť a prvoradá je u neho práca, ktorú má odviesť. Nevenuje až takú pozornosť tomu, či sú údaje v jeho žiadosti v správnom poradí. A ak náhodou žiadosť obsahuje nespisovné slovo či výraz, nie je to na škodu. Pozorný personalista z toho môže vyčítať osobný štýl kandidáta a dokáže zhodnotiť, ako v prípade prijatia zapadne medzi ostatných vo firme. Paradoxom je, že práve vyššie uvedené nedodržané pravidlá môžu vyradiť schopného záujemcu zo skupiny vhodných kandidátov.