Čo by ste odporučili zamestnankyni, ktorá je vážnou adeptkou na náročnú vedúcu pozíciu spojenú s častým cestovaním? Potvrdená vo funkcii ešte nie je, práve zistila, že je tehotná, o miesto má záujem veľa slobodných bezdetných kolegov. Má začínajúce tehotenstvo oznámiť hneď a zaraz, alebo počkať na definitívne odklepnutie svojho nového pracovného zaradenia?
Broňa Biela
pôsobí v spoločnosti
Lenovo Slovakia, s. r. o.
ako HR partner
Oznámenie o tehotenstve zamestnávateľovi je pre tehotné ženy vždy veľmi stresujúce. V hlave sa melú tisíce myšlienok, neistôt a nezodpovedaných otázok. Viem to, lebo aj ja som pred rokom oznamovala vo firme, že som tehotná. Tehotná žena by sa nemala stresovať, mala by byť v pohode a podľa možností oznamovať tehotenstvo až po prvých troch mesiacoch, kedy už nie je také vysoké riziko potratu. Lenže ako má byť žena v pohode, keď zhruba od štvrtého týždňa vie o tom, že je tehotná a má vydržať ďalšie dva mesiace, než to oznámi v práci? Ja osobne som to neniesla vôbec dobre. V hlave som si prehrávala rozhovor s mojou šéfkou, hľadala možnosti ako to povedať najvhodnejšie. No robila som všetko, len nebola v pohode. Takáto dilema je však ešte o to ťažšia, ak sa črtá vysnívaná pozícia. Vtedy treba zvažovať naozaj všetko. Kedy komu oznamovať, ako by sa pozícia dala zvládnuť, ako dlho plánujeme ostať na materskej, kto sa o dieťa postará, kým ste v práci... Pri zistení tehotenstva si môžeme predstavovať, ako sa to v práci s bruškom bude dať zvládnuť, no realita sa vždy môže od predstáv líšiť. Kým nie je bruško veľké, nemáte závrate a neopúchajú nohy... vtedy sa ľahko predstavuje, ako ste produktívna. Preto si treba zvážiť, či na také nasadenie máte odhodlanie a podmienky. Ak áno, tak do toho a nič vám nebráni zobrať príležitosť do vlastných rúk.
Mgr. Ján Uriga, PhD.
Deloitte Slovensko
Dilema podobného druhu je solídnym testom vernosti k hierarchii osobných hodnôt. Je dôležité sa k tomuto zoznamu v danej chvíli postaviť autenticky, zodpovedne a čo najviac dať bokom tlaky okolia. V takýchto situáciách, kedy sa človek stretáva sám so sebou, dochádza často k malým prevratným objavom. Asi najvýznamnejším je zistenie, že nám životné priority viac určujú externé faktory typu sociálne postavenie, príjem, trendy viac ako naše vlastné vnútorné potreby. Počúvať názor druhých na moju situáciu nie je ničím iným iba zistením ich hodnotovej pyramídy, ale opakujem nie vlastnej.
V danej situácii by som konečné stanovisko šéfovi postavil na kvalitnej reflexii hodnôt na prvom mieste. Na druhom mieste by som navrhol dôjsť k názorovej zhode s partnerom. Inými slovami nájsť konsenzus, nie kompromis. Veď sa predpokladá, že je to najbližšia osoba s prístupovým kódom k tajomstvám. No a na treťom mieste tu je vždy strana zamestnávateľa, ktorý prejavil dôveru a ponúka príležitosť. Je zodpovedné pozerať sa na vec aj z jeho pozície. Jednoduché je predstaviť si seba, čo by som očakával od svojej podriadenej, keby som tým šéfom bol ja.