Úplná väčšina ľudí nevie prežívať prítomnosť. Namiesto toho ich neustále prenasledujú ich minulé chyby a tiež majú strach z budúcnosti. Pokiaľ ľudia v minulosti opakovane neuspeli, často si bohužiaľ myslia, že sa im to nepodarí ani v budúcnosti. Lenže budúcnosť môže byť úplne iná než minulosť.

O čom je život?

Pod kontrolou môžete mať len túto chvíľu. Je preto nezmyselné prežívať ju lamentovaním nad tým, čo ste včera pokazili alebo strachom z toho, čo bude zajtra. Takisto, ak čakáte na to, že niekedy možno budete šťastní a úspešní, potom žijete v Zajtralande a neviete využiť dnešok. Zo svojho napríklad osemdesiatročného života skutočne v každej chvíli prežívajú niektorí ľudia iba niekoľko minút. Kto im za to môže? Podľa nich vždy niekto iný. Žeby prezident?

Pokiaľ sa porežete, rana sa zahojí a zostane vám ako spomienka na minulosť len jazva. Ak máte rany na duši, potom si trúfam tvrdiť, že tieto duševné jazvy z minulosti sú podstatne horšie. Mnoho z nich sa vôbec nehojí. Sú to totiž emočné jazvy – a sú dve:

1. Svedomie. Ide o to, že ste niečo urobili zle a teraz sa tým trápite. Chytili vás pri krádeži alebo ste povedali niekomu niečo nevhodné. Svedomie je ako bič, ktorý ste si na seba vymysleli, aby ste sa mohli trýzniť.
2. Krivda. Tu ide o to, že niekto urobil niečo vám a teraz sa tým trápite len vy. Nikto iný. Dotyčný už najskôr dávno zabudol, že vám niečo vykonal, lenže vy sa tým ničíte dodnes.

Máte nejaké chrobáky v hlave, ktoré vás stále požierajú?

Trápi vás svedomie? Napríklad „Prečo som si ju vzal? Prečo som to neodmietol? Prečo som sa nechal chytiť?“ Dusíte sa nespravodlivými krivdami? Napríklad: „Prečo mi to povedal(a)? Prečo mi to nepovedal(a)? Prečo ma opustil(a)? Prečo ma okradol?“

Uvedomte si, že to všetko je minulosť! Už ste niekedy dokázali zmeniť minulosť? To jednoducho nejde. Minulosť už nijako nevyriešite ani ju nezmeníte. Len sa tým ničíte. Akú máte nad tým kontrolu? Žiadnu! To vtedy ste ju mali mať! Teraz to už nezmeníte. Nič s tým už nenarobíte. Čo ale môžete urobiť? Môžete si zahojiť tieto emočné jazvy na duši. Ako? Je to prekvapivo jednoduché. Len nahradíte staré riešenie iným. Ide o to, ako hovoríte sami so sebou. Podívajte sa na nasledujúci obrázok. Ten ukazuje zlý vzorec myslenia.

Keď vás trápi svedomie, hovoríte si, že ste to vtedy mali urobiť inak. Riešenie je: Nie, nemohli! V tej dobe ste boli tak hlúpy, že ste to tak mali urobiť. Tak to jednoducho malo byť, aby ste sa poučili. Krivda je o tom, že vám niekto ublížil a vy sa touto nespravodlivosťou stále ešte trápite. Ten druhý už na to dávno zabudol, lenže vy sa opakovane ničíte vždy, keď si na to spomeniete. Pocitu krivdy sa zbavíte tak, že akonáhle si na ňu pomyslíte, vždy si poviete, že to tak malo byť. Ten, kto vám ublížil, vám vlastne pomohol. Teraz už viete, že mu napríklad nemáte veriť. Uvedomte si, že ukrivdený človek nemôže vyhrať, pretože sa snaží o nemožné – zmeniť minulosť. Na obrázku vidíte nový vzorec rozhovoru so sebou samým, ktorý vám zníži neporiadok vo vašom mozgu.

Spomínate si na tie veľmi „strašné“ udalosti svojho života?

Ešte si stále myslíte, že významne ovplyvnili celý váš život?

Väčšinou neovplyvnili! Pokiaľ sa nad tým starostlivo zamyslíte, tak nie. Takmer všetko trápenie a zmätky máte úplne zbytočne. Za váš neporiadok v hlave nemôže nikto iný než vy sami. Ani tí, čo vám ublížili. Oni vám ublížili vtedy a vo vtedajších podmienkach. Lenže dnes ste už niekde inde. Riešte preto to, čo je teraz! Nenahovárajte si, že je potrebné nejako „rozoberať“, prečo vás pred desiatimi rokmi niekto ponížil. Pri emočnej bolesti platí rovnako ako pri fyzickej, že pokiaľ pokračujete v trápení, bolesť vám zostáva. Pokiaľ vás niekto urazil alebo ponížil, či už vedome alebo nevedome, vo vás vznikne hnev a nenávisť. Komu to však najviac uškodí? Tomu, kto vám to „spôsobil“? Nie, iba vás to požiera. On o tom dnes vôbec nevie.

Odpustenie

Staré emočné jazvy nie je možné postupne liečiť. Musíte ich „vyoperovať“. Ako? Odpustením. Musíte odpustiť:

1. Iným ľuďom.
2. Sami sebe.

Nečakajte, že vás niekto sám od seba požiada o odpustenie. To pravdepodobne skôr zomriete. Opusťte mu sami a hneď.
Pokiaľ niekomu neodpustíte, potom v skutočnosti hovoríte: „Radšej žijem v minulosti, hrabem sa v nej a viním z nej seba alebo cudzích ľudí, namiesto toho, aby som pracoval na náprave.“

Tým, že niekomu neodpustíte, sa pre neho nič nezmení. On sa tým netrápi, len vy. Takto si privodíte iba choroby. Vedci zistili, že ľudia, ktorí majú negatívne pocity voči druhým a nezabúdajú na ich krivdy, sa môžu dostať nielen do duševných problémov, ale môžu tiež fyzicky ochorieť. Keď pocítite krivdu, je to v poriadku. Ale nie je v poriadku, keď pri tom zostanete. Týrať sám seba je veľká hlúposť. Odpustiť znamená neživiť ďalej v sebe tú situáciu, v ktorej vám bolo ublížené. Znamená to jednoducho zabudnúť. Spomienky vás neobťažujú. Pokiaľ ich živíte, nezabudnete nikdy. Nezaťažujte sa preto tým, čo bolo.

Prečo však nechcete odpúšťať?

Mnohí ľudia majú perverzné uspokojenie, ak sa môžu cítiť „ukrivdení“. To im pomáha, aby sa cítili dôležitými. Človek, ktorý sa stal obeťou nespravodlivosti, sa cíti morálne nadradený tým, ktorí mu ukrivdili. Hnev proti pôvodcovi krivdy sa však môže stať emočným návykom, pretože si začnete sami seba predstavovať v úlohe obete. A začnete všade vyhľadávať „bezprávie na sebe“. Akékoľvek výčitky a sebatrýznenie sú zbytočné, pretože tým nič nezískate. Pokiaľ ale chcete trpieť týmto dobrovoľným otroctvom, môžete. Je to vaša vec. Robí to to bohužiaľ väčšina ľudí.

Odpustiť iným je ťažké, ale odpustiť sebe ešte ťažšie. Mnohí ľudia sa duševne a telesne trestajú za svoje „nedostatky“. To nikam nevedie. Zmierte sa radšej sami so sebou. S tým, akí ste. Skutočné odpustenie znamená úplne zmazať minulosť. Navždy to nechať plávať. Lenže ľudia chcú odpúš­ťať tak na polovicu:

„Ja som ti odpustil, ale nezabudnem.“ To nie je odpustenie! Pravé odpustenie je, že pokiaľ si na to v budúcnosti spomeniete, už vám to bude ľahostajné. Iba vtedy ste odpustili. Spomeniete si na to iba niekedy – a čo cítite? Nič! Je vám to už jedno. Potom ste naozaj odpustili. Je to minulosť, ktorá s vami už nič nerobí. Lenže veľa ľudí to zbytočne komplikuje. Pokiaľ hovoríte „Odpustil(a) som ti. Ale nemôžem zabudnúť!“, potom to nie je odpustenie, ale týranie iných a seba. Musíte sa však vzdať svojho zvráteného uspokojenia v sebaľútosti. Môžete tiež zostať mučeníkmi a každý mučeník nájde svojho mučiteľa. Lenže čo z toho bude mať? Budete žiť v minulosti, ale na minulosť nemôžete primerane reagovať.

Žite v prítomnosti

Nemusíte byť väzňom minulosti. Ani vaša budúcnosť nie je daná vašou minulosťou, ale tým, čo robíte teraz a čo budete robiť potom. Svoju budúcnosť si vytvárate teraz. Nedívajte sa preto do minulosti. Väčšina ľudí tvrdí, že najlepšie obdobie je mladosť a detstvo. Ja nie. Ja ho mám teraz. V detstve som bol zakomplexovaný. Teraz si to užívam. Čím menej si pamätáte svoju minulosť, tým ste šťastnejší a máte všetko jednoduchšie. Zabudnite preto na svoju „prekliatu“ minulosť! Snaha pomôcť ľuďom pochopiť ich minulosť im často nielen nepomôže, ale bráni im vyrovnať sa s dnešnými problémami. Preto riešte len súčasné problémy. Je paradoxné, že pokiaľ sa prestane zaoberať svojou minulosťou, často pochopíte, čo sa v minulosti skutočne stalo a čím ste k tomu prispeli. Čím menej nadávate na vlastnú minulosť, tým skôr pripustíte, že vaše dnešné ťažkosti nespôsobili dávne zážitky, ale spôsobili ste si ich sami. Jediné, čo máte, je prítomnosť. Ak chcete byť šťastný, zamerajte sa na ňu. Nie na to, že raz bude lepšie. Ľudia šťastie odkladajú. Celý život snívajú, že raz... keď si kúpia dom, až zoženú lepšie miesto, až zarobia, až deti odrastú... až, až... potom budú šťastní. Žijú v Zajtralande. Prečo to ľudia robia?

Pretože odkladať šťastie je omnoho, omnoho, omnoho jednoduchšie než byť hneď šťastný. To by som totiž musel ihneď prestať závidieť susedovi, Jágrovi, Pelému, Gottovi, reštituentom, tunelárom, šéfovi...

Na dobrý život neexistuje generálna skúška pred ním. Preto žite a vychutnajte si to, čo máte práve teraz.

výber z knihy Debordelizácia hlavy. Sprimitívnite k úspechu