Váš život určujú hlavne rozhodnutia, ktoré v živote urobíte. Spočiatku môžu byť aj chybné. Ide o to, aby ste sa poučili. Opakovaním úspešných pokusov si ich počítač vo vašej hlave zapamätá a pokiaľ je ich veľa, tie neúspešné pokusy ustupujú do úzadia.

Naozaj zásadné inovácie a nápady sú totiž v rozpore s tým, čo si myslí väčšina ľudí.

Najdôležitejšie rozhodnutie je vždy vaše rozhodnutie začať jednať

Pritom vám stojí v ceste strach z chybného rozhodnutia. Úspešní ľudia tento strach asi nemajú alebo len malý, pretože sa často riadia primitívnym dvojstupňovým pravidlom:

1. Rozhodnú sa, čo chcú urobiť.
2. Urobia to.

Oni o veciach donekonečna nehovoria, ale vykonávajú ich. Diskusia o teórii, ktorú ste nevyskúšali, je len plytvanie časom.

Nerozhodnosť

Váhavosť je jednou z najväčších prekážok, ktoré zabraňujú ľuďom dosiahnuť to, čo chcú od života. Nerozhodnosť je tiež veľkým dôvodom zanešvárenia vašej hlavy chaosom. Nerozhodnosť sa u rozhodovania môže prejaviť v niekoľkých smeroch. Jeden typ nerozhodného človeka stále odkladá rozhodnutie. Druhý typ hľadá nejakého vinníka, ktorý by za zlé rozhodnutie niesol zodpovednosť. Tretí má strach, že stratí sebaúctu, ak sa bude mýliť. Ani jeden z týchto typov ľudí nie je úspešný, preto sa obracia k inej autorite. Majú alibi pre prípadné zlyhanie, zodpovednosť môžu zvaliť na druhých a je to pohodlnejšie. Pokiaľ ste nerozhodní, potom rozhodovanie v grémiách, na schôdzach a poradách je pre vás pravé požehnanie, pretože po neúspechu môžete povedať, že takto rozhodla väčšina, nie vy. Ale nikde nie je dané, že kolektívne rozhodovanie je lepšie! Často je to naopak.

Jedno z mála ľudových prísloví, s ktorými súhlasím, znie: Kto príliš mnoho premýšľa, málo vykoná. Väčšina ľudí venuje viac času a energie tomu, aby o problémoch hovorili, než aby pristúpili k ich riešeniu. Tu je ďalšia oblasť, v ktorej omnoho lepšie dokážete využiť svoj mozog. Ide o dôležitý pomer medzi analýzou problémov a samotným riešením problémov. Ľudia sa príliš vŕtajú v problémoch a iba niekedy dôjdu k riešeniu. Často k nemu ani nedôjdu, pretože nerozhodnosť je obvykle spájaná s prílišným premýšľaním a analýzami. Otočte to. Venujte problémom iba toľko času, aby ste získali potrebné množstvo informácií. Zostávajúci čas venujte ich riešeniu. Príliš veľa analýz škodí. Tým, že všetko rozoberiete až do posledného detailu, sa vám rozpadne celková mozaika a unikne celkový zmysel. Viem, že teraz mnoho čitateľov nebude súhlasiť, lebo sa všade hlása opak. Že príprave je potrebné venovať najviac času, aby samotná realizácia bola bez problémov. Lenže je tu obrovský problém. Jeho príčina je jednoduchá a výsledky šokujúce. O čo ide? Väčšina ľudí si chybne myslí, že viac informácií pred rozhodnutím znamená lepšie rozhodnutie. To je častá chyba!

Kvalita rozhodnutia nie je priamo závislá na množstve času a úsilia potrebných k tomuto rozhodnutiu

Pokusy ukázali, že študenti spoznali už po niekoľko desiatkach sekúnd sledovania videa, či je učiteľ na videu dobrý, alebo zlý. A boli to rovnako kvalitné rozhodnutia ako u študentov, ktorí chodili na jeho prednášky celý semester. Súčasný svet vyžaduje, aby rozhodnutiu predchádzalo čo najviac informácií. To je nielen zbytočné, ale dokonca to často škodí, pretože dodatočné informácie vnášajú zmätok. Len sa nimi zahltíte, pritom ich nepotrebujete. Prečo?

S počtom informácií rastie iba vaša istota, že viete viac, ale nie presnosť vášho rozhodnutia! Dokážeme vám to na nasledujúcom pravdivom príbehu. V roku 2000 Pentagon začal pripravovať vojnovú hru Millenium Challenge ´02 – najväčšiu a najdrahšiu vojnovú hru v histórii. Stála 250 000 000 dolárov. Cieľom bol zámer Pentagonu otestovať niekoľko nových koncepcií vedenia boja. Podľa scenára sa v Perzskom zálive vojenský veliteľ vymkol kontrole. Jeho úlohu dostal Paul van Riper, vyslúžilý dôstojník so skúsenosťami zo skutočných bojov. Jeho „zlé“ vojsko boli „červení“ a tí dobrí z USA a ich spojenci boli „modrí“. Skupina organizujúca vojnové hry pre americké ozbrojené sily (JFCOM) zvolala stovky analytikov, odborníkov a softvérových špecialistov. „Modrí“ tak mali najväčšie intelektuálne zdroje v celej histórii vojenstva. Vytvorili obrovské množstvo informácií o vojenskej, ekonomickej, sociálnej, politickej a kultúrnej situácii, ktoré mali „modrým“ uľahčovať všetky analýzy a dať ich bojom systém a poriadok v každom okamihu bojov. Veliteľ „červených“ Paul van Riper sa tým vôbec neriadil. Vo svojej predchádzajúcej praxi vo vojne zistil, že keď už boj prepukne, systém a poriadok končia. Naopak, nastáva chaos, neistota a mnoho neznámych. Tento vojak neznášal racionálne analýzy uprostred bitky. Tie sa musia urobiť dopredu. Akonáhle sa však boj začne, vznikne obrovský časový a psychický tlak, kedy nesmiete ľudí preťažiť informáciami. Paul van Riper prehlásil: „Pokiaľ ide o analytické a intuitívne rozhodovanie, ani jedno nie je dobré alebo zlé. Zlé je používať ich za nesprávnych okolností. A presne to urobil „modrý“ tím. Velitelia prešli svoje databázy, rozhodovacie matice a metodológie pre systematické pochopenie zámerov nepriateľa. Prvý deň odvelili do Perzského zálivu vojakov a zakotvili pri pobreží „červeného“ tímu. Dali „červeným“ ultimátum s ôsmimi požiadavkami. Vyradili „červeným“ vysielače a optické káble a čakali, že budú môcť odpočúvať ich hovory cez satelit a mobily. Lenže „červení“ začali používať poslov na motorkách a správy zakódované v islamských modlitbách. Začali signalizovať svetlami ako za 2. svetovej vojny pred 60 rokmi. Zabili vládcov všetkých proamerických krajín v okolí a na najbližšie prístavy poslali 12 balistických striel. Ich skupina malých lodí hneď začala hľadať bojové a lietadlové lode „modrých“. Tí sa ani nevšimli, že už sú zameraní, pretože stále rozoberali svoju stratégiu prvého úderu. A odrazu boli zničení „červenými“ ešte pred svojím prvým výstrelom. Hra sa pripravovala od roku 2000 a do dvoch dní „modrí“ prehrali. Ako sa to mohlo stať? K čomu došlo?

Veliteľ „červených“, Paul van Riper, jednoducho udrel ako prvý. Pritom podľa teórie mal vyjednávať o ultimáte. Nevypočítateľný človek urobil to, čo nevypočítateľní vodcovia robia, čo „modrých“ generálov zaskočilo. On s nimi vôbec nevyjednával. Rýchlosť je dôležitejšia než inteligencia. Z rôznych vojen máme o tom tisíce dôkazov. Avšak to, čo sa dozvedáme z histórie, je, že sa ľudia z histórie nepoučia. Deň po „nenormálnom“ útoku Paula van Ripera nahradili nejakým „normálnejším“, nad kým sa dá vyhrať s armádou analytikov. Ešte stále hľadáte spravodlivosť?

Ľudský mozog používa na pochopenie situácie dve odlišné stratégie

1. Vedomé premýšľanie – premýšľate logicky, pomaly a potrebujete mnoho informácií.
2. Adaptívne nevedomie – táto časť myslenia je omnoho rýchlejšia, ale neviete o nej, pretože je pod hladinou vedomia. Neviete, prečo viete, ale viete, že viete. Máte len pocity.

V závislosti na situácii prepínate medzi vedomím a adaptívnym nevedomím. Adaptívne nevedomie má za úlohu varovať vás pred nebezpečenstvom. Z množstva informácií, ktoré do neho idú skrz vaše zmysly, vyberiete len tie, ktoré vás môžu ohroziť, a na ne potom upriete vaše vedomé myslenie. Adaptívne nevedomie vie nájsť dôležitý vzorec aj z malého množstva informácií. To je dôležité pre rozhodovanie, pretože k nájdeniu základného vzorca zložitého javu vám stačí vedieť prekvapivo málo. Na to, aby ste vedeli, či sa s nejakým človekom ešte chcete stretnúť alebo nie, vám stačí pár minút. Úplne rovnaký princíp platí aj v iných situáciách v živote. V Cookovej nemocnici v Chicagu zistili, že pre vyšetrenie infarktu im stačí zistiť EKG, krvný tlak, tekutinu v pľúcach a nestabilnú anginu pectoris. Iba tieto štyri ukazovatele! Všetko ostatné, ako fajčenie, vek, typ zamestnania, stravovacie návyky, životný štýl, či cvičí atď., nemá vplyv na to, ako je na tom pacient práve teraz. Tieto faktory majú vplyv na to, že infarkt pacienta postihne síce v nižšom veku, ale až niekedy v budúcnosti. Pokiaľ ide o najbližších pár hodín a o to, či má zostať v nemocnici, stačí len tých niekoľko málo vyšetrení. Pokiaľ ale budete zisťovať všetko, iba sa zahltíte. A rovnaké je to takmer so všetkým. To zariadi vaše adaptívne nevedomie. Často to ani neviete popísať slovami. Ide len o myšlienkový prúd, ktorý hovorí, čo máte urobiť. Počúvajte ten hlas zo svojho podvedomia, budete mať menší bordel v hlave. Sprimitívnite preto k úspechu. Pochodovať je ľahké. Keby sme ale analyzovali celý proces chôdze, mohli by sme týmito analýzami naplniť celé knižnice – a napriek tomu by sa nikto asi nenaučil chodiť pomocou takýchto kníh. Tak môžeme všetko, keď chceme, natoľko skomplikovať, že už tomu neporozumie nikto. Počuli ste o Výskumnom ústave pochodového kroku? O založení tejto hlúposti sa v našej armáde naozaj uvažovalo.