Odstavil som auto pri obrubníku a utekal som splniť obedové chúťky každého účastníka nášho rodinného zájazdu do blízkej reštaurácie. Zakrátko pribehla do reštaurácie Betka, moja osemročná dcéra. „Oco, poď rýchle! Polícia nám chce dať pokutu!“ Vybehol som von.

„Počkajte, nevypisujte pokutu, hneď odídem,“ navrhol som policajtovi.

„Príliš neskoro,“ odpovedal policajt.

„Ale choďte... Veď som tam nebol ani tri minúty. Nebuďte taký prísny, tiež máte, hádam, deti, spravte výnimku.“

„Zaparkovali ste rovno pred autobusovou zastávkou.“ Policajt zdvihol oči od pokutového bloku, ktorý mal vyplnený do polovice.

„To všetkým dávate takto pokutu?“ protestoval som.

Nepovedal nič.

„To nemôžete myslieť vážne!“ spľasol som rukami.

„Keď už raz začnem vypisovať blok, nemôžem inak, než ho dopísať.“ Podal mi blok.

„Ale ani ste nás nepožiadali, aby sme odišli! Prečo ste nás o to nepožiadali?“ pokračoval som v námietkach, keď odchádzal preč.

A vtedy mi to došlo: hádanie je iba stratou času.

Nielen v tejto situácii s policajtom. Hovorím o hádke s hocikým, hocikde a hocikedy.

Porozmýšľajte o tom. Vy a niekto druhý máte opačné názory a hádate sa. Predstierate, že počúvate, čo ten druhý hovorí, ale v skutočnosti myslíte na to, kde majú jeho argumenty slabé miesta, aby ste ich mohli vyvrátiť. Alebo azda, ak odhalil skutočnú podstatu problému, špekulujete už nad novými protiargumentmi. A možno si to beriete osobne. Problémom nie sú jeho argumenty. Problémom je on. A každý, kto s ním súhlasí.

V niektorých zriedkavých prípadoch si možno aj myslíte, že na jeho argumentoch niečo je. Čo potom? Zmeníte svoj názor? To sotva. Namiesto toho si spravíte v duchu poznámku, že si musíte preštudovať problém ešte viac, aby ste odhalili správne argumenty s cieľom dokázať, že protivník nemá pravdu a nemá a nemá...

Hádka je zaručený spôsob ako strácať zbytočne čas.

Keď tak rozmýšľam spätne o každej hádke, ktorej som bol priamym účastníkom – o politických, náboženských hádkach, hádkach s mojou manželkou alebo s mojimi deťmi alebo mojimi rodičmi alebo s mojimi zamestnancami, o hádkach ohľadne správ alebo podnikateľskom nápade alebo o článku alebo o spôsobe ako niečo urobiť – napokon každý vychádza z hádky ako ukrivdený, ako niekto, kto, keď ju vyvolal, mal na to plné oprávnenie.

Aká je pravdepodobnosť toho, že zmeníte svoj názor uprostred boja oň? Alebo že prijmete iného návrhy, keď sa snaží, aby vám ich oplieskal o hlavu? Hádanie má predvídateľný výsledok: upevňuje každého v postoji k danej veci, osobe či situácii. Čo je prirodzene práve opakom toho, čo sa snažíme v prvom rade hádkou dosiahnuť. Je to strata času a poškodzuje vzťahy.

Jediným východiskom je: prestaňte sa hádať

Odolajte pokušeniu, aby ste ako prvý začali hádku. Pokiaľ sa cítite silný v niečom v daný moment, ide o dobré znamenie, že potrebujete čas na premýšľanie, kým sa to budete snažiť odkomunikovať správnym spôsobom, a nie hádkou. A čo ak sa vás niekto pokúša vtiahnuť do hádky? Nechyťte sa na návnadu. Zmeňte tému alebo slušne dajte osobe najavo, že sa nechcete pustiť do hádky s ňou. A ak je príliš neskoro? Ak ste uprostred hádky a uvedomíte si, že k ničomu nevedie? Potom nemáte na výber, len vytiahnuť na božie svetlo svoju zbraň – najsilnejšiu možnú obranu, garantujúcu prekonať každú hádku. Tou zbraňou je: počúvať. Jednoducho zobrať na vedomie toho druhého a to, čo hovorí, bez akéhokoľvek úmyslu zmeniť jeho názor. Prejavte záujem, môžete sa pýtať – nie aby ste mu dokazovali, že nemá pravdu – ale aby ste ho lepšie pochopili. Pretože počúvanie má opačný účinok ako hádka. Hádanie ťahá ľudí ku dnu. Počúvanie spomaľuje tento pád. A potom dvíha sporiace osoby hore. Keď niekto cíti, že ho počúvajú, je v pohode. Cíti sa byť stredobodom záujmu. A postupne sa zaujíma viac a viac o to, aby si tiež vypočul váš názor. Vtedy máte možnosť spraviť nemožné: zmeniť názor toho druhého. A možno aj svoj vlastný. Pretože počúvanie, nie hádanie sa, je najlepší spôsob ako sa pohnúť dopredu. Následne, keď chcete skončiť rozhovor, povedzte niečo ako: „Ďakujem za váš názor.“ alebo „Budem o tom premýšľať.“ A odkráčajte alebo zmeňte tému rozhovoru.

Nechcem vás tým navádzať, aby ste sa nechali niekým šikanovať. Tento víkend som stál v dlhom rade a niekto si to strihol predo mňa bez dovolenia. Povedal som mu, že to nie je správne a on začal po mne vrieskať, kričal na mňa – a na ľudí okolo mňa – že tam bol celý ten čas, čo jednoznačne nebola pravda. Začal som sa s ním hádať, čo sa, prirodzene, ukázalo byť úplne zbytočným a iba vyhrotilo boj o pozície v rade. Napokon to jednoducho vyriešila jedna žena v rade. Povedala: „Nie, nie je správne len si sem pricupitať a postaviť sa pred nás, keď my ostatní tu čakáme už dlho,“ a posunula sa dopredu ignorujúc trikrát hádavca. Všetci sme nasledovali jej príklad, až sa nakoniec drzáň dostal tam, kam patril – na koniec radu.

Keď som cez internet platil pokutu za nesprávne parkovanie, snažil som sa spochybniť tak vysoký peňažný trest. Pred tým, ako som sa začal dohadovať, objavila sa na obrazovke ponuka: zaplatenie pokuty bez námietky s 25 % zľavou alebo pokiaľ budete namietať pokutu a prehráte spor, zaplatíte celú sumu pokuty. Myslel som si, že mám dobré dôvody na to, aby som sa pustil do sporu. O niekoľko týždňov som ho prehral. Nabudúce prijmem ponuku zmieru.

Spracovala – red – podľa: www.hbr.org